MUDr. Tomáš Sýkora, PhD.

“Statočnosť obsahovo vnímam ako prejav sily. Je to pre mňa odvaha dotknúť sa aj nepríjemných miest duše a nebáť sa prejaviť, kým som.”

Na transplantačke pracujem od roku 2012. Táto práca v našom úzko špecializovanom odbore ma napĺňa. Je v nej skĺbená hematológia, detské lekárstvo aj onkológia – presne to, po čom som túžil ako študent medicíny.

Ešte počas štúdia som absolvoval kurz v detskom hospici Plamienok – išlo o paliatívnu starostlivosť o deti. Vtedy som sa prvýkrát dostal do styku s ťaživými témami ako sa starať o veľmi choré deti, ktoré sa napriek snahe nemusí podariť aj vyliečiť. Po piatom ročníku som strávil tri mesiace v Etiópii v detskom centre na liečbu podvýživy. V tom období túto oblasť Afriky zasiahol hladomor. Práca s deťmi ma veľmi bavila a nevadili mi ani jej typické črty – plač a nespolupráca pacienta. Začal som sa teda zaoberať myšlienkou detského lekárstva.

V tom čase som silne inklinoval k hematológii. V šiestom ročníku som strávil sedem týždňov aj na detských oddeleniach druhej najlepšej lekárskej fakulty v Indii. A tam ma veľmi zaujala detská onkológia. Po návrate som sa teda zaujímal o prácu na Klinike detskej hematológie a onkológie, no vtedy nemali voľnú lekársku pozíciu. Dopočul som sa ale o rozrastaní TJKD. Prijali ma a som za to veľmi vďačný. Okrem napĺňajúcej práce som obklopený inšpiratívnym kolektívom, v ktorom máme korektné a hlboké vzťahy. Keďže sme jediné takéto pracovisko na Slovensku, úzko spolupracujeme so zahraničnými centrami.

V roku 2016 som sa začal učiť pracovať na krvinkovom separátore. Dovtedy, keď sme chceli robiť zber periférnych krvotvorných buniek, pacient musel ísť za strojom do inej nemocnice, kde to celé prebehlo. Teraz máme vlastný krvinkový separátor - stroj už teda príde sám za naším pacientom. Od roku 2017 ho obsluhujem u nás v nemocnici ja. Zber buniek trvá niekoľko hodín a prakticky sa u detských pacientov nerobí nikde inde na Slovensku - iba u nás.

Pravidelne sa stretávam s reakciami, že musí byť náročné pracovať na takomto oddelení. Osobne som to tak nikdy nevnímal a ako zvyknem hovoriť - každý sme stavaný na niečo iné. Pracovať s rodičmi a deťmi, ktorí sa rozhodli podstúpiť takúto náročnú liečbu, aby chorobu definitívne porazili, je zaväzujúce. Ako lekári si striedame starostlivosť o deti - ku všetkým preto máme nejaký vzťah. A to tento záväzok ešte umocňuje. Prirodzene si berieme na seba obrovskú ťarchu rozhodnutí a denne sa spytujeme, či boli tieto rozhodnutia správne. Najťažšie sú chvíle, keď to nejde podľa našich predstáv. Keď sa veci komplikujú a zamotávajú. Choroba je dynamický stav. Niekedy sa v priebehu minút všetko neustále mení a je dôležité nielen držať krok, ale mať už dopredu prichystanú ďalšiu stratégiu. Najťažšie je pre mňa „zložiť zbrane“ a „nechať ísť“. Prijať fakt, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, že ani najmodernejšia liečba nepomôže, že sme boj prehrali...

Aj v súčasnej situácii môžeme vidieť ako sa medicína rýchlo a neustále zlepšuje, stále prináša novú nádej. Tento posun vidím aj ja, a to pracujem len necelých desať rokov. Najkrajšie sú potom momenty, keď sa nám podarí chorobu poraziť a môžeme sledovať ako sa konkrétne dieťa, či mladý človek vyvíja a mení – z dlhodobého hľadiska. V reálnom čase sú najkrajšie momenty tie, keď zaberú lieky a potlačíme infekciu. Keď rastú biele krvinky, keď netreba ďalej podávať transfúzie, keď vysadíme aj poslednú tabletku, lebo jej už netreba... Pozorovať radosť detí a ich rodičov, ako im padajú kamene so srdca… Mám rád príbehy a snažím sa uchovávať si konkrétne spomienky na pacientov. Za ten čas sa ich nazbieralo celkom dosť a užívam si, keď si ako celý kolektív sadneme a rozprávame si ich.

Najväčším relaxom je pre mňa šport, najmä pohyb vonku – od behu cez plávanie, potápanie až po turistiku. Minulý rok som si prichýlil domov holuba, ktorý takmer nevidí a nevie poriadne lietať. Volá sa Rumburak a je celý čierny, no keď na neho zasvieti slnko, krásne sa mu do zelena a fialova leskne perie. Za ten čas, čo sa o neho starám, sme sa skamarátili a už teraz sa teším ako ho na jar vezmem von pobehať si po tráve.

Okrem toho mám rád umenie ako také. Hudba, literatúra, filmy, vizuálna tvorba... fascinuje ma pozerať sa na svet očami druhých, preto aj rád čítam a počúvam príbehy.

Keď som sa zamýšľal nad statočnosťou, uvedomil som si ako často v reči používame rôzne výrazy na vzorce ľudského správania, no definovať ich bližšie je náročnejšie ako sa zdá. Kedysi som chápal, že byť statočným znamená pôsobiť tak – teda potlačiť bolesť, smútok, hnev... mať nasadený výraz bez štipky strachu. Lebo prejaviť tieto emócie je znakom slabosti, nekompetentnosti… znakom, že to nezvládam. Z nejakého dôvodu som vychádzal z predstavy, že pokiaľ sa budem tváriť, že tieto pocity nemám - budem pôsobiť profesionálnejšie, dôveryhodnejšie, chlapskejšie – skrátka neotrasiteľne.

Tento prístup bol pre mňa v práci, ale aj v osobnom živote neudržateľný a nefungoval mi. Neustále som sa kontroloval, či som dostatočne „odolný“ a mal som výčitky, keď niekto naznačil opak. Vládol vo mne boj medzi predstavou ako chcem, aby ma ľudia vnímali a tým, ako vnímam svet ja. A ja ho vnímam napriek mojej pokojnej povahe veľmi intenzívne. Napríklad hudbu cítim aj cez jej farbu, teplotu, textúru, vôňu, chuť… a pri jej opise nezriedka používam zvláštne prívlastky. Sú skladby, ktoré cítim ako rozkvitnuté čerešne, jablkový koláč, východ slnka, dym z uhlia… Trápilo ma to, a tak som objavil koncept „zraniteľnosti“. V skratke hovorí o tom, že ak si dovolíme byť zraniteľní – staneme sa autentickejší a mentálne odolnejší. A časom sa čoraz menej bojíme vyjsť z našej komfortnej zóny a „risknúť to“ aj tam, kde si toľko neveríme.

Statočnosť teda pre mňa znamená odvaha dotknúť sa týchto nepríjemných miest duše a nebáť sa prejaviť, kým som. Znamená to nepotláčať bolesť, ale nechať ju mnou prejsť. Nepotláčať smútok, ale dať si čas a priestor cítiť ho. Nepotláčať obavy, ale hľadať odkiaľ vychádzajú. Ale platí to aj naopak – prežívať sústredenejšie radosť a všetko, čo je príjemné bez výčitiek. Nie je jednoduché vŕtať sa vo svojom vnútri, ale pomáha to byť si vedomým samého seba a tým pádom - sebavedomejším.


Ste Vy statočný?

V niečom viac a v niečom menej. Niekedy si myslím, že som, ale ukáže sa opak. Asi to poznáme všetci :) No dôležité je, že chcem byť statočný!