Moja cesta na transplantačnú jednotku – to je zložitý príbeh 😊. Keď som dostala pracovnú ponuku na TJKD, prechádzala som v mojom živote niekoľkými zmenami. Rozhodnutie prijať túto ponuku bolo náročné, mám za sebou 2 atestácie. Zmena je často spojená so stratou, a preto obdobia zmeny nie sú vždy príjemné. Ale takto to malo byť. Najdôležitejšie je, aby sme konali vždy s láskou a vždy pre dobro, bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzame.
Na transplantačnej jednotke som dva roky a som za ne veľmi vďačná. Prečo som sa rozhodla zostať? Pre pocit zmysluplnosti a užitočnosti práce, pre snahu pomôcť, pre lásku k deťom.
Najťažšia je pre mňa organizácia práce, určiť si postupnosť pracovných povinností podľa dôležitosti a potreby pacienta, organizovať a naplánovať vyšetrenia, zákroky a súčasne to aj zdokumentovať, vyhradiť si dostatočný čas pre pacienta - na tom mi veľmi záleží. Nie je to vždy ľahké. No rozhovory s deťmi, hlavne v službe, keď je na to viac času a priestoru, majú zvláštnu, zázračnú atmosféru. Zrazu to dieťatko aj rodiča vidíte z iného uhla a cítite určité zblíženie a spojenie. To je zázračné a verím, že aj liečivé.
Od detí sa veľa učím - statočnosti, vytrvalosti, láskavosti, vďačnosti, úprimnosti. Aj sa nasmejeme - nedávno mi jedna mamička prezradila, že jej syn ma označil ako pani doktorku, ktorá nosí kruhy na hlave. Nuž, pravda…nosím okuliare 😊.
Aj vo voľnom čase trávim s deťmi veľa času, milujem ich. V poslednom období cítim silné spojenie s prírodou, mám rada prechádzky pri Dunaji, kedy si viem usporiadať myšlienky, získať pokoj, načerpať inšpirácie a energiu. Učím sa 3D kreslenie pravou hemisférou, meditujem – to sú tiež ďalšie možnosti relaxácie.
V srdci mi zostalo mnoho príbehov. Sú to skôr len určité momenty, slová, vety, pohľady, kresby, prosby, ktoré sa mi vybavujú… Ale predsa mám jeden špeciálny príbeh, ktorý súvisí s TJKD. Pracovala som vtedy v nemocnici v mojom rodnom meste, kde ako mladý lekár som sa starala spolu s mojimi kolegami o jedného chlapca v jeho terminálnej fáze života. Mal pokročilý nádor na mozgu, aj napriek transplantácii krvotvornými bunkami. To zblíženie a spojenie spomenuté vyššie sa tvorili postupne, trvá doteraz. Prežila som s ním a jeho rodinou krásne Vianoce v nemocnici, boli ich spoločné posledné. O niekoľko rokov v inej nemocnici som bola pri pôrode brata tohto pacienta. Narodil sa predčasne. Cítila som obrovskú zodpovednosť, keď som dostala do ruky to malilinké bábätko. A bol to aj strach, aby sme to zvládli… aby sme to zvládli dobre. Pamätám si jasne okolnosti, ako sme ho ošetrovali a pomáhali mu v podpore životných funkcií, ako som ho zakanylovala, na ktorú izbu sme ho uložili a aký stroj mal na podporu dýchania. Boli to silné momenty - po strate sa rodil nový život. Cítila som, že to nie je náhoda. Naše cesty sa znovu stretli, aby sme niečo spolu začali a vytvorili, nacítili a dokonali, aby sa kruh uzatvoril. Chlapček je zdravý, má sa dobre, je ozaj statočný…
Keď hovoríme o statočnosti - napadá mi kolobeh vody, čo mimoriadne krásne popisuje jeden z mojich obľúbených spisovateľov. Voda je živelný element, ktorý sa vždy prispôsobí okolnostiam. Má neurčitý tvar, neustále sa mení a pretvára. V teple sa odparí, aby sa potom premenila na dážď, v zime sa zase premení na ľad, aby sa mohla neskôr roztopiť. Jemne a mäkko “olizuje” kameň, a tak ho pomaly deštruuje. Nepozná prekážky, ale predsa má svoje hranice. Niekedy vyživuje, inokedy zase zaplavuje a odplavuje všetko, čo už nie je podstatné. Nesie energiu, ktorá je vyživujúca, tvorivá a podporujúca, očisťujúca, ale niekedy aj deštrukčná. Nerobí žiadne kompromisy, neustupuje, ale nie je zbabelá. Nevzdáva sa pre nič na svete, neustále sa transformuje, je symbolom životného cyklu premien energie, je symbolom statočnosti. Učme sa od vody, je neporaziteľná.
Neviem, lepšie by to mohli posúdiť moji blízki. Ale vnímam zmenu. Som viac statočná a odvážna ako predtým, aj vďaka deťom. Učím sa to.
