Odpradávna bol koniec roka, čas Vianoc, či zimného slnovratu, spojený so symbolom svetla. Nehľadiac na vierovyznanie, je to čas, kedy sa príroda a všetko v nej obracia ku svojim koreňom, aby sa v najtemnejší deň roka mohla znovuzrodiť a začať odznova.
My, rodičia detí z transplantačnej jednotky, sme všetci prešli hlbokou temnotou. Mnohí z nás nesú v sebe spomienky na obdobie adventu vytrhnuté z kruhu rodiny. Na štedrú večeru v nemocničnej kuchynke. Na Silvester plný neistoty, čo prinesie nie najbližší rok, ale najbližšie dni, či hodiny…
Návrat do života - to znovuzrodenie, je pre niektorých z nás nesmierne ťažké. Myseľ nás vláči po všetkých kútoch duše, kde to najviac bolí. Vyťahuje dookola spomienky, na ktoré chceme zabudnúť. A tie nám nechcú dovoliť nájsť pokoj v duši, bezstarostne sa zasmiať a zase životu dôverovať.
Je dobré vedieť, že mnohé z týchto pocitov sú mimo našu kontrolu. Trauma, ktorú sme zažili, žije svoj vlastný život v našom podvedomí. Stačí zvuk, vôňa, či fragment pôvodnej situácie, a v našom tele sa spustia všetky obranné reflexy, ako keď sme bojovali o život nášho dieťaťa. A pokiaľ sme vtedy dokázali reagovať až nepochopiteľne s chladnou hlavou, teraz prichádzajú záplavy emócií.
V tomto všetkom sme spolu. Prechádzame tým spoločne, ako naše deti prípravnými protokolmi… Je úplne v poriadku, ak sa cítime slabí, vyčerpaní, či dokonca na dne. Psychológia traumy je celá veda a veda má pre ňu aj množstvo riešení. Tak ako naše deti, aj my potrebujeme doliečovací proces. To naše duše boli zlomené a teraz potrebujú všetku našu pozornosť.
Postarajme sa preto v tento vzácny čas nielen o domácnosť, o našich statočných bojovníkov a ich statočných súrodencov… Ale doprajme porozumenie hlavne sami sebe. Zastavme sa. Dovoľme si plač. Smútok. Samotu. Veď to bolo tak ťažké a tak to bolelo! Odpusťme si, že sme vtedy nevedeli to, čo dnes už vieme... Každý náš príbeh je obdivhodný, toľkokrát sme padli a znovu vstali. A dokážeme to znovu - postupne po kúskoch objať každý, aj ten najtmavší úlomok svojej duše a rozdúchať naše vnútorné svetlo. Presvietime temnotu, ktorou sme prešli. Prijmeme ju. Aby sme, tak ako príroda na jar, aj my skôr, či neskôr opäť rozkvitli.
