Príbeh Adamovej rodiny bol úplne obyčajný až do leta v roku 2017. Vtedy najmladšej z troch detí, ani nie trojročnej Hanke, lekári diagnostikovali akútnu leukémiu. Chorobu sa podarilo úspešne potlačiť a dievčatko zvládalo dvojročnú liečbu veľmi dobre. No tri mesiace po jej ukončení sa onkologická diagnóza ozvala opäť, vo veľmi neštandardnej podobe. Lekári preto rozhodli o transplantácii kostnej drene. Obaja bratia boli pre Hanku vhodní darcovia, voľba však padla na staršieho z nich - Adama.
“Keď som sa dozvedel, že darcom budem ja, potešilo ma to. Urobím niečo nápomocné, pomožem svojej malej sestre… zachránim jej život. Ja som si vôbec neuvedomoval, že tam niekde v posteli budem ‘zdochýňať,” hovorí dnes so smiechom. “Ale aj keby som to vedel, išiel by som. Lebo... stálo to za to.”
Do nemocnice ho prijali deň pred odberom a napriek prísnym opatreniam sa ešte mohol na chvíľku stretnúť so svojou sestrou. Tá už niekoľko dní s ich mamou podstupovala prípravný režim pred transplantáciou v sterilnom boxe. Deň odberu nebol nijak dramatický. “Vravel som si, že to bude v pohode, akurát sa dobre vyspím. Všetci sa ma pýtali, či sa bojím a aj keď som im hovoril, že nie, aj tak ma presviedčali, že sa bojím,” smeje sa. Približne hodinový zákrok v celkovej anestéze prebehol bez komplikácií, transfúzia červených krviniek, trochu bolesť hlavy a chrbta po prebratí, vyčerpanie… “Po odbere som sa cítil fyzicky vyčerpane a unavene, ale psychicky som bol úplne v pohode.” Na druhý deň vo výbornej kondícii odišiel z nemocnice domov.
Podvečer mu však prišlo zle. Dostal vysokú horúčku, triašku, zvracal… otec sa s ním okamžite vrátil na transplantačnú jednotku. V priebehu noci mal poruchu vedomia, pridala sa hnačka, stúpli mu zápalové parametre… Hoci sú komplikácie u darcov kostnej drene výnimočné, Adamovo telo bolo odberom natoľko oslabené, že uňho prepukla infekcia. “Keď sa mi pohoršilo, tak už som bol aj psychicky rozhodený. Trošku som sa bál,” spomína. “Najmä keď tato telefonoval a myslel si, že ho nepočujem… a bol vystrašený. A tiež keď mi lekári ráno vysvetľovali, čo som v noci robil a ja som som si nič z toho nepamätal.” Našťastie infekciu doktori rýchlou infúznou liečbou okamžite podchytili a Adamov stav sa hneď zlepšil. Neplánovane však musel v nemocnici ostať o týždeň dlhšie.
“Neľutujem, že som daroval svoju kostnú dreň. Mama mi stále opakovala, že som urobil niečo výnimočné, no ja si neviem predstaviť, že by som to neurobil. Ako by som sa cítil… Dnes si na tú transplantáciu spomeniem len vtedy, keď vidím Hankin kaval (centrálny venózny katéter, pozn.red.). Ale na to, ako som tam bol týždeň zatvorený, na to už vôbec nemyslím. Iba keď mi to niekto pripomenie. Nakoniec, oproti tým deťom, ktoré tam takto trávia mesiace, to nebolo nič. To musí byť naozaj zlé, to by som nechcel... ”
“Podľa toho, v čom. Keď niečo neviem a mám sa to naučiť, tak sa prekonám. Ale napríklad na ruské kolo - no way, tam nepôjdem :) No darovať kostnú dreň, to som sa nemusel vôbec prekonávať.”
