Klaudia, 17 rokov, transplanťáčka

“Statočnosť pre mňa znamená vytrvať a nevzdať sa ani v tých najťažších chvíľach.”

Klaudia bola zdravé šestnásťročné dievča. Diagnóza prišla úplne nečakane v čase, keď si život skutočne užívala. S mamou chodili trikrát do týždňa cvičiť, zdravo sa stravovali, cez víkendy chodievali do prírody. No v decembri roku 2019 začalo mladé dievča chradnúť a začiatkom januára už Klaudia ledva prešla od auta k ambulancii na odber krvi. Dve hodiny po odbere nasledoval telefonát, ktorý ich okamžite nasmeroval do nemocnice.

“Keď som sa tam odrazu ocitla, ani som nepomyslela, že by to mohlo byť vážne - veď som bola vždy zdravá. Až podozrenie na leukémiu ma z toho vytrhlo, bolo to skľučujúce. Hneď na druhý deň ju však z odberu kostnej drene vylúčilii – a to bola neopísateľná úľava. Presunuli ma z onkologického oddelenia na hematologické. Myslela som si, že dostanem niekoľko transfúzii, nejaké lieky a všetko bude ako predtým. Dnes sa nad touto spomnienkou vždy pousmejem.”

Klaudiina diagnóza znela ‘ťažká aplastická anémia‘ a jedinou možnou liečbou bola transplantácia krvotvorných buniek. "Postupne som zistila, aký náročný zákrok to je. A naučila som sa moju diagnózu aj celú situáciu prijať.“

Lekári začali ihneď hľadať vhodného darcu. Klaudia denne potrebovala transfúzie červených krviniek aj krvných doštičiek. Kvôli nulovej imunite bola v prísnej izolácii. Jej krvotvorba vôbec nefungovala a čo najskôr potrebovala novú. Približne štvrtina pacientov nájde darcu vo svojej rodine a prvým kandidátom bol aj u Klaudii jej mladší brat. Mal zhodných všetkých desať z desiatich HLA znakov, čo bolo výborné. Výsledky jeho krvného obrazu však opakovane neboli optimálne a problém bola aj odlišná krvná skupina, proti ktorej mala Klaudia silné protilátky. Jej darca sa nakoniec našiel v medzinárodnom registri - bol ním mladý muž z Nemecka.

Klaudia podstupovala transplantáciu krvotvorných buniek v čase najprísnejšej karantény kvôli koronavírusu. "Okrem kontaktu s rodičmi a najbližšími, ktorí pri mne celý čas stáli, mi pomohlo umenie. Najprv to začalo vyrábaním náramkov a postupne som začala maľovať na plátené tašky. To mi pomáhalo počas celého skoro päťmesačného pobytu v nemocnici a venujem sa tomu dodnes. A jednoznačne príjemný prístup personálu – ten mi to tiež uľahčil."

Karanténa sa týkala aj samotného transplantu. Kvôli istote, či darca nie je nakazený, museli štep zamraziť. Samotný zákrok bol náročný. "Niekoľkokrát som zvracala, mala som extrémne vysoký tlak, bolesti hlavy i hrudníka. K tomu mi pravdepodobne dopomohla nielen silná niekoľkodňová chemoterapia pred transplantáciou, ale aj konzervačná látka, ktorá musí byť do štepu pridaná, ak je zmrazený."

Približne po šiestich týždňoch s novou dreňou sa jej telo konečne stabilizovalo a takmer po polroku v nemocnici sa Klaudia mohla vrátiť domov. Nasledovali ďalšie očakávané komplikácie – musela bojovať s vírusovou infekciou a rozvinula sa u nej aj ťažká forma choroby štepu proti hostiteľovi. Kvôli nim sa opakovane musela na niekoľko týždňov do nemocnice vrátiť.

"Silná vôľa všetko zdolá – opakovala mi jedna silná a láskavá žena. Nehovorím, že je to ľahké, ale ak chorobu prijmete len ako náročnejšie obdobie svojho života, viete byť slobodní aj v miestnosti malej ako sterilný box. Som nesmierne vďačná, že som dostala druhú šancu na život – od svojho darcu aj od lekárov. Ešte pred pár rokmi by mi ju možno dať nevedeli."


Si ty statočná?

"Za statočného považujem najmä svojho darcu. Zatiaľ, čo ja som nemala na výber, on si vybral zachrániť mi život."