Mal som 12 rokov, keď som si pod pazuchou našiel väčšiu hrču. K tomu sa mi po čase objavil na hrudi a bruchu aj ekzém. Hneď som to povedal mamine a začali sme chodiť po doktoroch. Zo začiatku doktori mysleli, že mám mononukleózu a bol som hospitalizovaný na detskom oddelení v našom meste. O týždeň ma ale odtiaľ poslali do Banskej Bystrice, kde mi urobili odber z hrčky, aj z ekzému. Tam som už ležal na onko-hematologickom oddelení. Po týždni, keď už som si myslel, že idem domov, nám doktori povedali diagnózu - akútna lymfoblastová leukémia.
Ako 12-ročný som si úplne neuvedomoval, čo je to leukémia. To mi po psychickej stránke celkom pomohlo – nemyslel som na najhoršie. Najviac ma však dostalo, že stále nemôžem ísť domov. Tak som išiel z izby do kuchynky, kde nikto nebol a poriadne sa vyplakal. O chvíľu tam prišla mamina inej pacientky a utešovala ma. Pamätám si to dodnes, lebo vtedy som pocítil aké silne puto tam ľudia majú - keď dokážu takto súcitiť s niekým, koho nikdy predtým nevideli. Moji rodičia to samozrejme brali ťažko, ale mne to najavo nedávali. No viem, že keď neboli pri mne, občas plakali.
Keď po mesiacoch chemoterapií prišla možnosť transplantácie kostnej drene, ani chvíľu som neváhal. Sanitkou nás z Banskej Bystrice previezli do Bratislavy. Tam ma v ambulancii vyšetrila pani primárka a sestrička ma zaviedla do sterilného boxu. Zvykol som si naň rýchlo, lebo v nemocnici som už aj predtým trávil dlhý čas. Možno pre maminu to bolo náročnejšie - vždy pri vstupe totiž musela prejsť ‘sterilizáciou’.
Začal som opäť brať silnú chemoterapiu a podstúpil som rádioterapiu, aby bolo moje telo pripravené na transplantáciu. Celý tento čas som si to predstavoval ako transplantáciu nejakého orgánu. Keď potom priniesli červenú tekutinu v sáčku - myslel som si, že idem dostať transfúziu krvi. 😂 Takže nakoniec namiesto operácie mi iba stiekla kostna dreň cez hadičku do žily a bolo to. Potom sme už len s maminou čakali, či a kedy sa mi začnú zdvíhať krvné hodnoty. Až sme sa nakoniec dočkali.
Keď nastal čas odchodu domov, mal som zo stáleho ležania oslabené všetky svaly. Na schodoch som po prvom kroku skoro spadol. Transplantácia teda na mne zanechala zmeny, ale nič, s čím by sa nedalo vysporiadať. Po psychickej stránke sa zo mňa stal ‘dospelák’. Už som neriešil hlúposti ako deti v mojom veku a mal som na svet iný pohľad.
Najväčšiou oporou mi bola samozrejme mamina, ktorá so mnou väčšinu času trávila v nemocnici a veľmi jej za to ďakujem. Celá rodina bola po mojom boku a dávali mi denno-denne silu bojovať. Keďže som nechodil do školy, niektoré priateľstva sa rozpadli. Možno to bolo odlúčením, ale možno aj tým, že už som riešil úplne iné veci než moji rovesníci. No jedni priatelia z môjho života zmizli a ďalší doň vstúpili. V nemocnici sme si vytvorili veľa priateľstiev. A to nerátam len rovesníkov - dnes už ako priateľov beriem aj personál a rodičov ostatných deti. Všetci sme sa stali transplant-rodinou, a aj keď niektorí už tu s nami bohužiaľ nie sú, stále mám na všetkých len tie najkrajšie spomienky. Stále som v kontakte s viacerými ľudmi z TJKD, a aj vďaka aktivitám ‘Pomáhame s úsmevom’ sa môžeme stretávať minimálne raz do roka. Najkrajšie je, že spolu neriešime časy, keď sme boli v nemocnici, ani svoj momentálny zdravotný stav, ale úplne bežné veci ako každý iný. Dnes už poznám aj môjho darcu a som mu nesmierne vďačný za to, čo pre mna urobil. Sme v kontakte a občas sa aj navštevujeme.
Je to už 7 rokov, čo som bol transplantovaný. Všetky zlé spomienky už vybledli, ale tie dobré si stále pamätám ako dnes. Dnes už ani neviem, že mi niekedy niečo bolo. Jedine jazvy na tele mi pripomínajú, čím som si v minulosti prešiel. No aj pri nich si skôr spomeniem na všetky tie silné putá, ktoré som si v nemocnici vytvoril. Síce som prišiel o kus detstva, no aj tak som za túto skúsenosť vďačný. Naučila ma vážiť si život a užívať si ho v prítomnosti.
“Každý je statočný, každý deň nám dáva skúšky a každému príde statočné niečo iné. Takže áno, som statočný ja a si statočný aj ty.”
