“Môj príbeh sa začal v roku 2012 na ocinove meniny. Týždeň som sa neúspešne liečila na angínu, až doktorka na kontrole zbadala, že to angína asi nebude. Odobrala mi krv a hneď ma poslala do nemocnice u nás v meste. Odtiaľ ma do dvoch hodín previezla sanitka do Bratislavy.” Ako 13-ročné dieťa si Ninka vôbec neuvedomovala vážnosť situácie. “Netušila som, že aj deti môžu trpieť na tak ťažkú chorobu, akou je rakovina...” Hneď na druhý deň sa začal kolotoč vyšetrení a chemoterapií. Chorobu si spočiatku nepripúšťala, myslela si, že prejde pár dní, či týždňov a opäť pôjde do školy medzi spolužiakov. No opak bol pravdou. Až po deviatich mesiacoch neustáleho liečenia sa Nina dostala z nemocnice domov na udržiavaciu liečbu. “Začala som chodiť do školy a žiť normálny život. Tešila som sa z každého jedného dňa.”
Približne o rok prišiel deň kontroly a lekári opäť urobili všetky dôležité vyšetrenia, vrátane odberu kostnej drene. Po prebudení z narkózy však prišla zdrvujúca správa - leukémia sa vrátila. “Nemohla som tomu uveriť. Vrátila?! Ako je to možné?! Predsa som už bola vyliečená, zdravá a vôbec sa necítim zle!” Lekári jej oznámili, že je potrebné podstúpiť transplantáciu kostnej drene. “V hlave sa mi vynárali otázky - ako to prebieha? Bolí to? Ale všetko mi vysvetlili a nezostávalo mi nič iné, ako sa znovu pustiť do boja a veriť, že tentokrát už bude všetko v poriadku.”
Ninu presunuli na transplantačné oddelenie. Zoznámila sa s lekármi, sestričkami a s boxom, ktorý volala ‘moja malá izbička’. Nevyšla z neho niekoľko týždňov, všetko sa odohrávalo práve v ňom. “Prvé dni som dostávala silné chemoterapie a po nich nastal ‘veľký deň D’. Všetci sme čakali na ten okamih, kedy prinesú krvotvorné bunky od mojej darkyne. Nasledujúce dni sme boli v očakávaní, kedy sa mi štep prihojí a začnú sa mi tvoriť biele krvinky. Pamätám si, že som bola veľmi slabá, nechutilo mi jesť a väčšinu času som prespala. Keď mi už bolo lepšie, veľa času som trávila vyšívaním, hoci ma to stálo dosť námahy, pretože sa mi triasli ruky.”
Postupne sa Nine vracala chuť do jedla a po niekoľkých týždňoch už mohla opustiť nemocnicu. “Bol to neopísateľne krásny pocit,” spomína. V domácom prostredí sa pomaly začala zotavovať, naberať nové sily. Kontroly spočiatku prebiehali hladko a všetci mali radosť. “Ani nie po pol roku som mala opäť kontrolu kostnej drene. Absolvovala som ju už niekoľko krát, takže strach som nemala. Ten prišiel až neskôr, keď čakanie na výsledky trvalo dlhšie než obvykle. Keď prišla do izby doktorka a zavolala si maminu, vedela som, že sa niečo deje.”
Nina sa nemýlila, leukémia sa vrátila aj po tretí raz. Vzhľadom na to, že jej telo bolo v dobrom zdravotnom stave, lekári jej ponúkli možnosť liečby imunoterapiou, ktorú podstúpila v Rakúsku. Následne opätovne podstúpila transplantáciu. “Tento krát som už presne vedela, čo ma čaká, takže som sa opäť vyzbrojila silou a povedala si, že to zvládnem. Dnes som päť rokov po druhej transplantácii kostnej drene. Som vďačná za každý nový deň a taktiež svojim rodičom, lekárom, kamarátom, ktorí stáli pri mne. No najmä mojim dvom darkyniam, bez ktorých by som tento príbeh dnes nepísala.”
“Áno, myslím si že som statočná a nikdy sa nevzdávam.”
