Viki mala 10 rokov, keď kvôli modrinám po celom tele navštívila svoju obvodnú lekárku. Ešte v ten istý deň dostala telefonát, že výsledky krvy nie sú v poriadku. Tak strávila tri dni v nemocnici v Trenčíne. Po náhlom zhoršení stavu ju s podozrením na leukémiu previezli do Bratislavy. Tá sa po pár dňoch na onkológii nepotvrdila, no potvrdil sa myelodysplastický syndróm – porucha krvotvorby. Vtedy sa Viki dozvedela, že musí ísť na transplantáciu kostnej drene. “Poviem Vám, ako 10 ročné dieťa som vôbec nevedela, čo ma čaká, ako dlho to bude trvať, ani ako značne to môj život zmení. Nevedela som, čo toto ochorenie obnáša, ani aké vážne môže byť,” spomína. “Vďaka tomu som si nepripúšťala žiadne zlé myšlienky. Jediné, na čo som myslela, bol návrat do bežného života za kamarátmi, do školy a za celou rodinou.”
Postupne sa však začali prejavovať prvé dôsledky chemoterapie. Prestávala vládať, bola často unavená a aj obyčajné schody pre ňu predstavovali extrémnu námahu. Pre dovtedy zdravé a neposedné dieťa to bolo nepredstaviteľné. “Nechcela som si priznať, že som naozaj chorá, kým som pred nemocnicou pri bežnej chôdzi nespadla od vyčerpania. Vtedy som si všetko začala uvedomovať a naplno som sa začala sústrediť na liečbu.” Dni v sterilnom boxe ubiehali pomaly. Myšlienky nad možnými následkami liečby jej spríjemňovali sestričky, mamina aj psychológ. “Oni sa stali nielen mojimi jedinými kamarátmi, ale dávali mi aj nádej, že sa môžem vyliečiť.”
Po dvoch mesiacoch mohla ísť Viki konečne domov. Na kontroly každý týždeň sa prekvapivo tešila, pretože ľudia, s ktorými trávila celé mesiace jej prirástli k srdcu. Nastali však komplikácie, keď sa jej nechcela prihojiť červená zložka krvi – červené krvinky. Začal sa znova kolobeh infúzií, ihiel a liekov. Po početných pokusoch liečby a hrozbe druhej transplantácie sa však červené krvinky prihojili, vďaka špeciálnemu lieku Maptera.
“Momentálne mám 16 rokov, som 6 rokov po transplantácií kostnej drene a doteraz chodievam na transplantačnú jednotku na kontroly. Rozdiel je v tom, že už s úsmevom a s radosťou, že sa stretnem s mojimi záchrancami. Aj po toľkých rokoch nad nimi premýšľam len v tom najlepšom svetle. Nikdy nezabudnem na ich ochotu a radosť pomáhať tým, čo to najviac potrebujú. No chodím tam aj s menším strachom, ktorý vo mne bude už asi do konca života... V neposlednom rade, chcela by som veľmi poďakovať môjmu záchrancovi - darcovi kostnej drene Andreasovi z Nemecka. Ďakujem.”
“Neľutujem, že som daroval svoju kostnú dreň. Mama mi stále opakovala, že som urobil niečo výnimočné, no ja si neviem predstaviť, že by som to neurobil. Ako by som sa cítil… Dnes si na tú transplantáciu spomeniem len vtedy, keď vidím Hankin kaval (centrálny venózny katéter, pozn.red.). Ale na to, ako som tam bol týždeň zatvorený, na to už vôbec nemyslím. Iba keď mi to niekto pripomenie. Nakoniec, oproti tým deťom, ktoré tam takto trávia mesiace, to nebolo nič. To musí byť naozaj zlé, to by som nechcel... ”
“Myslím si, že áno. Statočný je každý ten, ktorý sa do boja s ťažkou chorobou pustil bez váhania.”
