Moje začiatky na TJKD? To musím oprášiť svoju staropamäť :)
Pracovala som na internej klinike a moja kamarátka Monika mi vravela, že sa otvára nové oddelenie – prvá detská transplantačná jednotka na Slovensku. Slovo dalo slovo a išla som za mojou budúcou vrchnou Jankou. Dievčatá boli z JIS oddelenia, ale aj tak ma prijali medzi seba - na čo som bola veľmi pyšná. To som však nevedela, čo nás čaká. Ono totiž prvá transplantácia išla ako po masle: Danka dostala liečbu, kostnú dreň od brata a potom išla domov. Aké jednoduché. Náš primár Lukáč nám však vysvetlil, že nie vždy to má taký ľahký priebeh. Priznám sa, že som si v mojom vnútornom dialógu vtedy hovorila, že preháňa. A on mal pravdu. Tak ako vždy.
Na TJKD pracujem od roku 1995, takže ak si to vyrátate, je to teda poriadne dlho. Ak poviem, že kolektív TJKD je moja druhá rodina, tak nepreháňam. Mám to šťastie, že sme spolu od začiatku, a viem, že keď mi bolo najťažšie, tak som sa o moje baby mohla oprieť. Uvedomujem si, že mám v živote veľké šťastie, pretože mňa moja práca veľmi baví a napĺňa. Keď poviem, že najťažšie na nej je ráno vstať, tak síce žartujem, ale je to tak :) Vždy sa snažíme nájsť cestičku pre humor, ten nám pomáha prežiť.
Keď prepustíme pacienta, je to len čerešnička na torte. Najkrajšie veci sú tie najobyčajnejšie. Myslím, že keby som sa teraz rozpísala o najkrajších chvíľach na oddelení, vyznela by som veľmi pateticky. Pretože to, čo ma naučilo toto oddelenie, je radosť zo života, radosť z obyčajných vecí. My sa s rodičmi vieme tešiť aj z toho, že sa ich dieťa vycikalo, vykakalo – samozrejme, že preháňam, ale čo si budeme hovoriť. My na TJKD sa tešíme aj veciam, ktoré iní ľudia nechápu. A to nás spája.
Základom môjho relaxu sú pozitívni ľudia okolo mňa. Dala som sa na cvičenie vo fitku. K tomu potrebujem moju trénerku, lebo bez nej by som tam bola len ako kulisa. Štrikujem. Zistila som, že si tým vyčistím hlavu. Chodím do spolku štrikovačiek a veľmi sa teším na naše pondelkové popoludnia. S mojim priateľom chodím turistikovať do prírody. Raz mesačne máme s priateľkami babinec. A kto ma pozná, tak vie, že sa rozpíšem aj o mojej Stelinke. Je to sedemročný cavalier, ktorú som kúpila mojej dcére a od roku 2013 sa zo mňa stala pravá psia mamina. Milujem každú chvíľu strávenú s ňou. Niekedy po príchode domov z práce si musím dávať pozor, aby som najskôr pozdravila dcéru Julianku, a až potom Stelinku - čo k tomu dodať? :)
Medicína je mocná čarodejka. Za tú dobu, čo pracujem na TJKD, je vidieť pokrok na našom oddelení vo všetkom: v diagnostike, v samotnej liečbe, v prístrojovom vybavení, v ošetrovateľských pomôckach, v modernejších priestoroch, ale aj v spolupráci so zahraničnými pracoviskami. Prežila som tu toľko príbehov, že vybrať len jeden – to sa ani nedá. Žiaľ, je to tak, že vždy si spomeniem skôr na všetky deti, ktoré mali priebeh po transplantácii ťažší - s komplikáciami. Priznám sa, že detičky, ktoré to dali ľavou zadnou, časom zapadnú do zabudnutia. Ale to je na druhej strane výborné, nie?
„Úprimne, zostala som prekvapená, že ste si ma vybrali ako prvú z nášho kolektívu sestričiek, takže som asi statočná, keď Vám čo to o sebe prezradím!“
